Obec Pohorelá - História

Erb Obce Pohorelá pozostáva z troch bielych kvetov čemerice s dvoma listnatými stopkami vyrastajúce z modrého trojvŕšia v červenom štíte.

Čemericu zelenú (Helleborus uiridis) spomína v stati "Zvieranie lesných plodín" autor Michal Markuš, odvolávajúci sa na dielo Veszelského z roku 1798 (publikácia Horehronie - SAV Bratislava 1969) ako rastlinu používanú hotrehronskými a gemerskými pastiermi na liečenie zvierat. Vďaka tomu sa dostala do znakov obecných pečatí niektorých horehronských obcí založených na valaskom práve.

V štúdiu Staré testamenty a iné archiválie z Horehronia z konca 18. a začiatku 19. storočia (Slovenský národopis 1959, 458) ten istý autor publikuje znenie niektorých listín opatrených pečaťou obce Pohorelá. Sú to napríklad testamenty občanov Jána Matejčeka (r.1778), Jána Frajta ( r.1781), Ilky Chlebušovej (r.1785) a obecný reverz rodiny Zibrikovcov (r.1821). Originály spomínaných dokumentov boli uložené do úschovy Krajského múzea v Banskej Bystrici. Obecnú pečať spomína aj obecný kronikár v tridsiatich rokoch, ktorý ju videl na listine - Zmluva o dodávke palivového dreva učiteľovi a rechtorovi na cirkevnej škole z 13.11.1862.

Autorom návrhu erbu obce je Mgr.Peter Návoy - obecný kronikár a učiteľ v ZŠ. Vlajka obce pozostáva z piatich pozdĺžnych pruhov vo farbách červenej (2/8). modrej (1/8), bielej (2/8), modrej (1/8), červenej (2/8). Vlajka má pomer strán 2:3 a ukončená je tromi cípmi, t.j. dvomi zástrihmi siahajúcimi do tretiny jej strany. Autorom návrhu vlajky obce a obecnej pečate je Ján Pompura - pracovník OÚ.

Prírodná scenéria

Ždiarske sedlo (1473,3 m): Turisticky dôležité sedlo. Priechod cez hlavný hrebeň Kráľovohoľských Tatier z Pohorelej do Liptovskej Tepličky. Sedlo tvorí plytká trávnatá poľana. Prameň vody v južnom svahu na hranici lesa, pri chodníku do Pohorelej (5 min. od sedla).

Orlová (1840,4 m): Výrazná kužeľovitá hora v masíve Kráľovej hole, majestátne sa týčiaca na horehronským podolím. Vrchol i svahy sú posiate rulovými balvanmi. Široký rozhľad najmä na horehronské podolie. Neďaleko vrchola je postavený symbol slovenského národa - slovenský dvojkríž (viditeľný voľným okom z údolia Hrona).

Gindura (1098,2 m): Strmý skalnatý vrchol. Z okraja vrcholových skál výhľad na Kráľovohoľské Tatry. Smerom na Strundžaník (902,1 m) a k doline Rácovo sa rozostierajú lúky a vhodné lyžiarske terény. Na severných svahoch Gindury lyžiarske vleky, na severovýchodnom výbežku prírodná rezervácia Mašianske skalky.

Andrejcová (1519,5 m.n.m.): vrch v hlavnom hrebeni Kráľovohoľských Tatier. Poľana Andrejcovej je najkrajším úsekom hrebeňa. V sedle západne od Andrejcovej, neobhospodarovaná zrubová turistická útulňa. Slúži na nudzové ubytovanie pre 20-25 osôb. Je otvorená, po celý rok prístupná. Dá sa zakúriť v kachliach a usušiť veci. Turistická zrubová útulňa bez hospodára, celoročne otvorená, prične na spanie, vlastný spací vak a karimatka sú nutné, kapacita pre cca. 25 osôb, výdatný prameň s názvom Zimná voda hneď vedľa útulne, schránka na návštevnú knihu, nádoba na odpadky. Odpadkovú nádobu pravidelne (min. 2 krát ročne po tur. sezóne) vyprázdňuje Správa NAPANT-u. Útulňa sa nachádza na dlhej horskej poľane Andrejcová, z ktorej je dobrý výhľad (Vysoké Tatry, Nízke Tatry, Muránska planina…).

Mašianske skalky
Od roku 1979 (Uprava MK SSR c. 5887/1980-32 z 29.8.1980) prírodná rezervácia (16,93 ha) - prirodzenepreriedené lesné porasty na bralnatom dolomitovo-vápencovom substráte, výskyt chránených druhov rastlín. Je lesného charakteru s výskytom prevažne starých 190 -210 r. prirodzene rozvoľnených porastov. Z drevín sa uplatňuje najmä borovica, sosna a smrekovec opadavý. Hlavným dôvodom ochrany je zachovanie prirodzených lesných spoločenstiev s prvkami reliktného charakteru.

Chránené nálezisko "Mašianske skalky" bolo vyhlásené MK SSR v roku 1979. CHÚ sa nachádza v Slovenskom rudohorí v severnej časti Veporských vrchov na rozhraní s Horehroským podolím medzi Pohoreleskou mašou a Novou Mašou.

Geologicky je územie tvorené strednotriasovými dolomitami anisského veku a strednotriasovými gutteinsko - anaberskými vápencami pomiestne s polohami rohovcov. Tektonicky séria patrí gemeridám.

Morfologicky tvárnosť územia formovala jednak erózna činnosť rieky Hron, ktorá sa zarezala a zahĺbila, čím sa vytvorili strmé sklané svahy, ďalej poveternostné vplyvy, ktoré dažďom, mrazom a vetrom rozčlenili pozdĺž puklín celý masív na niekoľko kulisových skupín. Výškové rozpätie je 700-980 m.n.m., prevládajúca expozícia SV, pôda hnedá rendzina.

Fauna a flóra

Vegetačný pokryv tvoria prevažne staré 190-210 -ročné prirodzene rozvoľnené porasty s prevahou borovice-sosny a smrekovca opadavého reliktného charakteru na južnom okraji svojho súvislého prirodzeného rozšírenia na Slovensku. Z ostatných drevín sú tu ešte smrek a buk. V rámci bukového lesného vegetačného stupňa sa vykytuú tieto lesné typy: Extrémna vápencová bučina n.st. (Fde n.st.), sutinová vápencová bučina (fde n.st.) a trávovitá vápencová bučina n.st. (Fde).

V bylinnom kryte sa vyskytujú lesným typom zodpovedajúce vápnomilné a tieňomilné horské druhy. Skalné časti územia sú zatrávnené alebo aj bez bylinnej vegetácie.

Z chránených druhov sa tu vyskytujú Lilium martagon, Cortusa mathiolii, Gontiana asclepiadea.

Fauna územia je značne zachovalá s pestrými spoločenstvami západokarpatských zoocenóz montánnych lesných a karbonátových biotopov. Z výchnamných druhov je potrebné spomenúť výskyt medveďa hnedého, hlucháňa a výra skalného.